Andrej Maťašík prečo dostal od vlastných cirkevníkov prímenie politik?

2021. apríl 22., štvrtok

Na Andreja Maťašíka (pôvodným menom Mátyás/ fon: Máťáš) už v študenstkých časoch zapôsobil Štefan Štunda, jeho rodák z Lekároviec, teológ študujúci v Blatnom Potoku, (Sárospatak, Maďarsko) politik Agrárnej strany v prvej Československej republike, a v období Slovenskej republiky (1939-1945) svetský predseda Organizačného výboru Reformovanej cirkvi.

Kalvínským bohoslovcom na Slovenskej evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave prednášal učenie Jána Kalvína. Načrtol im historický kalvinizmus, opísal im vzťah kalvinizmu a náboženstva, i politiky, i vedy, i umenia a nezabudol spomenúť ani podľa neho veľmi živý nacionalistický kalvinizmus 20. storočia, ktorý podľa jeho názoru stvárnila práve osoba Istvána Tiszu. Počas týchto spoločných hodín Andrej Maťašík v Štefanovi Štundovi našiel oporu v službe cirkvi a stal sa pre Neho i vzorom v politickej činnosti. Na znak priateľstva a vzájomnosti Štefan Štunda bol zvolený reformovaným cirkevným zborom v Lúčkach za čestného hlavného kurátora zboru dňa 6. septembra 1942. 

Na povel Štefan Štundu Andrej Maťašík žijúci v pohraničí nadviazal úzke kontakty so slovenskými zbormi na území Maďarska v okrese Sobrance a pomáhal tým mladým mužom ilegálne prejísť cez hranice na územie Slovenska, ktorí odmietli odísť na východný front pod vlajkou maďarskej armády za cieľom jej oslabenia. V roku 1944 niekoľko mesiacov ilegálne vydával leták Vihorlat, v ktorom povzbudzoval ľud k povstaniu proti nemeckej a slovenskej fašistickej nadvláde a pripravoval obyvateľstvo na príchod Sovietskej armády. Jeho blízkymi spolupracovníkmi v tejto práci boli v prvom rade duchovní Štefan Turnský (pôvodným menon Turóczy) z Palína, a Ján Čontofalský z Lastomíra (priateľstvo pomenované Triumvirát), ale aj uvedomelí učitelia pôsobiaci v Michalovciach menovite Horovčák, Čollák a Topoľský.

Počas Slovenského národného povstania pomáhal k úteku odzbrojeným príslušníkom slovenskej armády, ktorých Nemci mali v Michalovciach sústredených na odsun do Nemecka. Prechod frontu prežil v Prešove, kde napomáhal svojim cirkevníkom a spoluobčanom.

Po návrate do Lúčok sa angažoval v zborovom živote a ešte pred ukončením druhej svetovej vojny dňa 15. februára 1945 vstúpil do Demokratickej strany Slovenska, kde od 10. apríla 1945 sa stal členom Ústredného výkonného výboru formovajúcom sa michalovskom okrese. Za túto stranu bol na banskobystrickom zjazde strany kooptovaný za člena Slovenskej národnej rady v lete 1945, kde pôsobil až do uskutočnenia nových volieb, do 26. mája 1946.Dňa 11. mája 1945 adresoval list Jánovi Ursínymu, podpredsedovi vlády a predsedovi Demokratickej strany, v ktorom opísal pohraničné pomery na sobranecku a v Užhorodi, kde inteligencia mesta pod vedením vtedajšieho teologického profesora gréckokatolického seminára Chiru sa hlásila k zásadám Masarykovej demokracie. O zruinovanej maďarskej menšine v okresoch Kráľovský Chlmec a Veľké Kapušany napísal, že „húfne vstupujú do KSS s heslom „to nás zachráni.” (pred deportáciu do Čiech a presťahovaním do Maďarska) V liste uviedol i nie najlepší výber v osobe Urbána, ktorý bol bývalý gardista, a postavil sa na čelo Demokratickej Strany v okrese Michalovce. Vypytoval sa na komisionálne jednanie s Podkarpatskou Rusou, a ponúkol svoju službu, lebo sám študoval v Užhorode na Štátnom československom reálnom gymnáziu osem rokov (1930-1938).

Mladý a neskúsený Maťašík dňa 27. mája 1945 napísal ďalší list Jozefovi Stykovi, podpredsedovi Demokratickej strany Slovenska, v ktorom najprv sa posťažoval na „chorobný zjav” Východu: „statoční a poriadni ľudia nám jedno po druhom utekajú alebo do Košíc a ešte ďalej”, a neskôr sa ponúkol za „politického kaplána”, ktorý disponuje „dosť značnou dôverou ľudí,” lebo o hlavnom odbornom radcovi Štefanovi Štundovi, nemal žiadne informácie, ktorý medzi časom zomrel v koncentračnom tábore v Mathausene. Mal v úmysle pracovať pre Demokratickú stranu, v ktorej „Masaryková demokracia bude hrať v ČSR prím.” Jeho otázky z jeho strany v tom čase boli opodstatnené, ale úmysly zo strany veľmocí, – hlavne Sovietskeho zväzu – neznáme: „Umožníte mi byť členom pražského celoštátneho snemu za DS z najvýchodnejšej oblasti? Postaráte sa o to, aby som mohol byť členom československej delegácie pri hraničnom pojednávaní so Zakarpatskou Ukrajinou? A budete za to, aby sme za Čop a priľahlé Slovensku urvané dediny dostali dole aspoň Lekárt, z ktorého i teraz niektorí občania sú uväznení, lebo robili akciu, aby boli odpojení od Užhorodu a pripojení do Kapušian?” Jeho nerozhodnosť a neskúsenosť bola očividná ako samotná nevyspytateľná doba: „či má pracovať v rámci čisto cirkevnom, alebo či v rámci aj politickom?” Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a 29. mája 1945 z Bratislavy dorazil aj sľub: „Ak bude možné, delegujú ho za člena komisie pri vyjednávaní s Podkarpatskou Rusou.”

Pred voľbami do SNR v roku 1946 sa nedostal na spoločnú kandidátku Demokratickej strany, o ktorom sa zmienil v liste zo dňa 27. júla 1946. Po „neslávnej politickej kariére” sa rozhodol na základe Rezolúcie Predsedníctva Organizačného výboru reformovanej cirkvi na Slovensku slúžiť na Povereníctve školstva v referáte pre kalvínske záležitosti. Mal záujem už v roku 1946 sa oženiť a usadiť sa s rodinou v Bratislave a pokračovať v Štundovej práci. Prosil o radu a pomoc od podpredsedu Jozefa Styka, a zaväzoval sa pre demokratickú ČSR pracovať i v budúcnosti. Odpoveď vo forme dopisu prichádza až 3. septembra 1946, v ktorom Ing. Jozef Styk ho informuje, že o veci zriadenia referátu rozhoduje školstvo (napokon nebolo zriadené), ale svoju podporu i informácie o stave prisľúbil.    

Na jeseň 1946 sa však nič neudialo v jeho veci v Bratislave, kde sa tak chystal, ale v okrese Michalovce to napäto vrelo. Okresnému výboru Demokratickej strany v Michalovciach adresoval kritický dopis dňa 21. októbra 1946, v ktorom sa dožadoval vysvetlenia na otázku: „Či už medzi katolíckymi kandidátmi za Demokratickú Stranu niet nikoho, kto nemal s Hlinkovsko-Tisovsko-Tukovsko gardistickou základňou nič spoločného?” Dožadoval sa voľby katolíka na čelo strany – ak to verejný záujem vyžadoval, no o tom veľmi pochyboval – „nielen úradne politicky spoľahlivého, ale hlavne s minulosťou skutočne československou.” Pravdepodobne tento jeho razantný názor bol príčinou toho, že sa nedostal do SNR.

V roku 1947 až 1948 bol menovaný za vládneho zmocnenca pre obnovu okresu Sobrance, z ktorého ho uvoľnili vo februári 1948. Na starosť mal obnovu štátnych i neštátnych budov. Pre okres Sobrance získal potrebné finančné prostriedky v hodnote 1.260.000 Kčs aj na opravu kostolov a farských úradov. V rokoch 1948 až 1949 sa stal členom predsedníctva vtedajšieho Oblastného akčného výboru Slovenského národného frontu v Michalovciach a pracoval v sociálnej a v zdravotnej oblasti.

Po premiestnení do cirkevného zboru Barca pri Košiciach bol v rokoch 1952 až 1954 verejne činný ako miestny funkcionár v Barci, člen predsedníctva Národného Akčného Výboru Slovenského Národného Frontu, predseda Miestnej Organizácie Zväzu Československo sovietskeho priateľstva, člen výboru Miestnej organizácie Československého červeného kríža, ale aj v rámci okresu, i kraja vo výbore obrancov mieru.

Počas dvadsaťšesťročného pôsobenia v Bratislave od roku 1955 bol predsedom revíznej komisie Ústredného odboru Mestskej časti Bratislava 4, dva roky do konca roka 1960 bol členom krajskej komisie národného poistenia pre spravovanie vecí duchovných. Od roku 1964 sa aktívne podieľal ako miestny poslanec Národného výboru Bratislava-Staré Mesto a zastával viaceré funkcie v jednotlivých komisiách. Aktívne sa zapájal svojimi prednáškami a skúsenosťami aj do práce Strany slovenskej obrody, ktorá vznikla na troskách Demokratickej strany v roku 1948. Andreja Maťašíka  a jeho názory v Bratislave spoznali aj v Slovenskej mierovej rade, ale aj v Zväze protifašistických bojovníkov.

Zsolt Buza, Kalvínske hlasy 1/2/2021

Sčítanie obyvateľov 2021