Slávnostné bohoslužby otvoril apoštolským pozdravom Pavol Jašo, administrátor zboru. Po ňom všetkých prítomných privítala Anna Hamariová, kurátorka zboru. Po zaspievaní 84. žalmu Ach, aké sú, Bože, milé Tvoje príbytky spanilé lekciu pred kázaním slova Božieho ako aj úvodnú modlitbu predniesla sestra seniorka Michalovského seniorátu Erika Dékányová, a to z Evanjelia podľa Lukáša, 17. kapitoly od 11. po 19. verš o očistení 10  malomocných. Ďalej sme oslavovali Pána misijnou piesňou 466, Ó, Sion, povstaň, veď máš úloh veľa, zvestovať ľuďom, že Boh svetlo je.

Po nej kázaním slova Božieho poslúžil veľadôstojný brat zástupca biskupa našej cirkvi, Ján Semjan. Kázal na základe slov apoštola Marka z 2. kapitoly od 1. po 12. verš, o uzdravení ochrnutého. V úvode pripomenul, ako sa rád vracia na toto miesto, kde sa začala formovať jeho viera, kde prežil svoje detstvo, mladosť, lebo ako všetci viete, tu pôsobil 43 rokov ako farár jeho otec Ján Semjan. Tu boli aj jeho kazateľské začiatky.

Vo svojej kázni zdôraznil, že chrám je sväté miesto na stretávanie sa s Pánom Ježišom, tiež aké dôležité je spoločenstvo veriacich. Iba v spoločenstve s Pánom Ježišom nám môže zaznieť: „Syn môj odpúšťajú sa ti hriechy,“  ale aj: „Vstaň a choď tvoja viera ťa uzdravila“. Poprial cirkevnému zboru, aby aj po 200 rokoch sa tu mohli veriaci stretávať, chváliť a oslavovať Pána Boha žalmami, hymnami a chválospevmi a odchádzať zo spoločenstva s uistením: Odpúšťajú sa ti hriechy. Keďže sa slávnostné bohoslužby konali v predvečer Dňa reformácie, po kázni zaznela pieseň 471, Poďte, Kristovi veriaci. 

Brat Ján Marcinčák otvoril druhú časť bohoslužieb príhovorom o tom, ako vznikla myšlienka či nápad pre napísanie knihy o dejinách cirkevného zboru a predstavil autora knihy, ktorým je Marián Hamari, farár vo Vajkovciach a súčasne rodák z cirkevného zboru v Záhore. Zároveň poďakoval bratovi Mariánovi za odvedenú prácu, ktorá bola vykonaná s pomocou Božou, a spolu so sestrou presbyterkou Annou Ohriskovou mu na znak vďaky odovzdal kyticu kvetov.

Slova sa ujal autor knihy Marián Hamari a veľmi živo porozprával o svojom vzťahu k cirkevnému zboru, kde sa narodil, kde vyrastal a kde  prijal od Pána povolanie do služby, aj keď to bolo v čase tvrdého socializmu. Jeho starý otec bol dlhé roky kantorom a kostolníkom cirkevného zboru a aj on s ním trávil mnoho času pri upratovaní kostola, zvonení, prípadne pri kosení kostolnej záhrady. Podelil sa s nami so svojimi pocitmi, keď si pri písaní knihy opäť spomínal na udalosti a na ľudí, ktorí tu žili a pôsobili v čase jeho mladosti.

Tiež na pohnuté udalosti, ktoré sa odohrali za posledných 100 rokov, keď človek, ktorý žil v našej obci, bez toho aby ju opustil, žil v piatich štátoch. Najprv to bolo Rakúsko-Uhorsko, potom Československo, vo vojnovom čase Maďarsko, po vojne opäť Československo a napokon Slovenská republika. Pri písaní knihy musel preštudovať mnoho materiálov, prevažne v maďarčine, nakoľko až do roku 1945 sa v cirkvi ako administratívny jazyk používala maďarčina.

Kniha nás sprevádza dejinami od reformácie až po súčasnosť. Je obohatená fotografiami a grafikami zo starších období aj zo súčasnosti. Pojednáva nielen o cirkevnom zbore, ale aj o obci a spoločenských udalostiach, preto jej autor dal názov Reformovaná cirkev v Záhore - Dejiny a súvislosti. Kniha bola vydaná s finančnou podporou Obecného úradu v Záhore. Bola rozdaná všetkým prítomným, reformovaným rodinám, ale aj našim rodákom, ktorí našu obec z akéhokoľvek dôvodu opustili.

Po ňom slávnostné zhromaždenie pozdravila aj naša rodáčka Marienka Jenčová, rodená Korpa Vojaková, taktiež reformovaná farárka, ktorá však momentálne pôsobí v Českobratskej cirkvi v zbore Liptál. Zaspomínala si na svoje detské roky, na mládežnícke časy, keď tu medzi nami vyrastala a pod kazateľňou vtedajšieho brata farára Jána Semjana sa formovala jej viera. Ako spomenula, už od útleho detstva prichádzala do tohto kostola v sprievode svojej mamy či starej mamy a už v materskej škole pocítila pozvanie, že sa raz stane reformovanou farárkou.

Poukázala na príklad z Božieho slova o Marte a Márii. Keď sa Marta snažila, aby Pánu Ježišovi a učeníkom pri ich návšteve nič nechýbalo, chcela byť prvotriednou hostiteľkou a sťažovala sa Pánu Ježišovi, prečo nedohovorí Márii, ktorá sedela pri Jeho nohách a počúvala ho, aby jej pomohla.

Dostalo sa jej od Pána však iba napomenutia, že sa znepokojuje pre nepodstatné veci a „jedno je iba potrebné, Mária si vybrala dobrý podiel, ktorý sa jej neodníme“. Apelovala na prítomných, aby sme v tejto uponáhľanej dobe neupadli do kolotoča každodenných povinností, niekedy aj nepodstatných, ale aby sme svoju pozornosť venovali tomu, čo je podstatné, aby sme si dennodenne vedeli nájsť čas na Ježiša, na  spoločenstvo s ním - ako doma, tak aj v kostole. Aby sme do zboru privádzali aj naše deti, vnukov a tu čerpali od neho lásku pre seba, aby sme ju mohli rozdávať i pre druhých.

„Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem radujte sa!“ Týmito slovami pozdravil slávnostné zhromaždenie reformovaný farár a náš rodák, Miroslav Hamari, ktorý slúži ako farár v Českobratskej cirkvi v Plzni a je seniorom Západočeskeho seniorátu. Zaspomínal si taktiež na kostol, kde strávil mnoho chvíľ so svojimi starými rodičmi pri upratovaní, hre na organ, ako aj pri pokuse starého otca naučiť ho kosiť kosou.

Pod kazateľňou nebohého brata farára Jána Semjana dospel taktiež k povolaniu do služby na Pánovej vinici. S nostalgiou a radosťou spomínal na detské a mládežnícke časy, keď aj v obyčajnú nedeľu bol kostol plný ľudí, a to aj napriek perzekúciám zo strany štátu. Ako ďalej zaznelo z jeho úst, dobre je na to spomínať , ale nie je namieste sa tým znepokojovať, pretože všetko je v Božích rukách. A On nám prikázal:

„Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Je dôležité, aby sme toto robili a zachovávali a o statné sa Pán postará. Poďakoval zboru za pozvanie, ktoré s veľkou radosťou prijal a túto radosť poprial cirkevnému zboru aj do budúcnosti.

Nakoniec vystúpil s pozdravom aj starosta obce Marián Hric, ktorý poďakoval zboru za obetavosť pri nedávnej rekonštrukcii kostola a ubezpečil nás, že spolupráca so zborom, ale aj s ostatnými cirkvami v Záhore, bude aj naďalej jeho prioritou. Taktiež poďakoval za znovuzvolenie v uplynulých voľbách.

Domáci farár Samuel Knežo dal v túto nedeľu prednosť ostatným kolegom a iba v závere krátko pozdravil zbor a vyslovil presvedčenie, že zbor bude aj v budúcnosti žiť a prosperovať s nádejou a dôverou v Pánovo zasľúbenie. Potom prečítal ofery pri tejto príležitosti, poďakoval za štedrosť a ubezpečil tým známym, že: „Ochotného darcu Boh miluje.“  Potom zazneli oznamy pre cirkevný zbor.

Na záver administrátor zboru Pavol Jašo poďakoval za účasť Jánovi Semjanovi, zástupcovi biskupa Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku, Pavlovi Gurbaľovi, zástupcovi generálneho kurátora, Jurajovi Breckovi, seniorovi Ondavsko-hornádskeho seniorátu, Erike Dekanyovej, seniorke Michalovského seniorátu, Martinovi Ohriskovi, seniorátnemu kurátorovi, starostovi obce, Mariánovi Hricovi , všetkým zúčastneným farárom, rodákom a všetkým prítomným, zároveň všetkých pozval na pripravený obed v miestnom klube mládeže a seniorov.

Na záver bohoslužieb zaznela známa stojaca pieseň č. 253, Buďže so mnou, Pane. Na organe nás ako vždy sprevádzal kantor Matúš Michlik.

Online vysielanie bohoslužieb zabezpečovali bratia Šimon Ohriska a Marek Marcinčák, za čo im patrí poďakovanie nás všetkých.

Naše sestry zo zboru nám pripravili chutný obed, ktorý sme s vďačnosťou prijali a pritom pokračovali v družných a bratských rozhovoroch ešte niekoľko hodín. O obsluhu sa postarali mládežníčky z cirkevného zboru. Bolo na čo spomínať pri stretnutiach po rokoch medzi rodákmi, spolužiakmi či rovesníkmi. Každý sme za ten čas zostarli,  pribudli nám nejaké tie kila navyše a vlasov ubudlo.

Po našej posviacke kostola v septembri 2020, to bolo v našom zbore, ale myslím si že aj v senioráte, prvé takéto väčšie zhromaždenie. Covidová doba nám znemožnila konať takéto zhromaždenia, čo je veľká škoda. Práve na takéto väčšie zhromaždenia prichádzajú jednak príslušníci iných denominácii, ale aj naši veriaci, ktorí obvykle chodia do kostola iba na veľké sviatky - ktovie, možno práve takéto príležitosti, kde zaznievajú mimo kázne aj rôzne svedectvá, či vyznania, oslovia aj ľudí vlažných, či váhajúcich a privedú ich k Pánovým nohám.

Nech Pán ochraňuje a požehnáva cirkevný zbor a nech sa priznáva k práci všetkých kazateľov.

Nie nám, Hospodin, nie nám, ale Tvojmu menu patrí česť pre Tvoje milosrdenstvo a pre Tvoju vernosť! Žalm 115.1

Ján Marcinčák, presbyter