A už v polovici novembra slogany, hlášky, znelky reklám vieme naspamäť. Ruku na srdce, neprichytili sme sa pri tom, že si niektorú z nich spievame, hmkáme? Z každej strany na nás dolieha pomýlená idea dnešnej doby, ktorá hlása, že jedine tie predmety, tie dary, ktorými sa obdaríme navzájom, nám prinesú tú skutočnú radosť, potešenie, blaženosť. Zároveň všetky tie svetielka, vianočné stromčeky, ozdoby, trhy sa snažia navodiť skutočnú atmosféru Vianoc.

Žiaľ, je zahmlievané obdobie adventu a vytráca sa pravá podstata Vianoc. Mnohí túžobne očakávajú Vianoce, no nie preto, aby si pripomenuli ten nádherný moment narodenia Božieho Syna, ktorý zmenil osud ľudstva, ale kvôli tomu, aby tie dni strávili v niektorom hoteli v Tatrách, aby si oddýchli od zhonu, ktorý si zapríčiňujú sami, aby sa mohli hrať s novými hračkami, či už deti ale i dospelí. Pritom pointa uniká.

Advent, ale i Vianoce by mali byť o tom, že spomalíme, že sa pozastavíme, stíšime, a budeme premýšľať nad udalosťami, ktoré predchádzali príchodu Mesiáša. Že budeme premýšľať nad očakávaním, v ktorom žil Boží vyvolený ľud, proroci, Simeon, Anna a mnohí ďalší, nad očakávaním, v ktorom sa i my nachádzame. Že budeme naslúchať šepotu nášho Pána, ktorý hovorí, ja prídem čoskoro a rozjímať, že čo to vlastne znamená pre nás? Čas adventný, vianočný je plný očakávania, čakania, len otázkou je, či očakávame to skutočne podstatné? 

Na koho, na čo čakáme? Čo očakávame? Zastavme sa a zamyslime sa na chvíľu nad tým! Očakávame nášho Pána Ježiša, či čakáme na mnohé nepodstatné veci? On aj teraz prichádza, a chce vstúpiť do toho nášho adventného, vianočného času a priestoru a naplniť ho obsahom. Chce ho požehnať, chce ho naplniť dobrotou, milosťou, pokojom, láskou. A v skutočnosti nie po tom túži, po Ňom samom prahne naša duša? Dovolíme Mu, aby vstúpil do toho času, do nášho života? Tak teda volajme k Nemu a prosme Ho o to! Maranatha! Príď, Pane Ježišu!